Pred pár dňami sme si pripomínali sté výročie ukončenia prvej svetovej vojny. Pre bridžistov bude asi pikantné, že bridž hral zaujímavú úlohu pri jej vzniku. Ako sa to vlastne stalo?
Zápalnou iskrou pre vznik prvej svetovej vojny bol atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve (Bosna-Hercegovina) 28. júla 1914. Tento atentát naplánovaný a realizovaný srbskými teroristami využila skupina hlavne nemeckých štátnikov ako zámienku na rozpútanie konfliktu, ktorý mal vyriešiť viaceré politické a mocenské spory medzi európskymi štátmi. Mali predstavu o niekoľko týždňovom či mesačnom konflikte, ale vojna žila vlastným životom a po niekoľkých tragických rokoch zmietla predvojnový európsky svet.
Základom sporu bol antagonizmus medzi Rakúskom-Uhorskom a Srbskom. Tieto dve krajiny sa nemali radi. Samozrejme, malé Srbsko by nemohlo vyskakovať, keby za sebou nemalo ruského ochrancu. A Rakúsko-Uhorsko by sa za takejto situácie tiež držalo skrátka nebyť podpory nemeckej ríše. Takže Rakúsko-Uhorsko a Rusko na seba na Balkáne nehľadeli nijako priateľsky, ale predsa len sa dodržiaval mier a diplomatické pravidlá.
Ako toto všetko súvisí s bridžom? Nuž tak, že ruský veľvyslanec v Belehrade, Nikolaj Hartwig, bol náruživý hráč bridžu. Hartwig, ktorý bol v podstate čosi ako neoficiálny ruský gubernátor Srbska, organizoval pravidelné bridžové večierky. A neodpustil si takýto večierok ani v deň, keď bol následník trónu zavraždený. To sa samozrejme Rakúšanom nepáčilo. Veď si len predstavte: atentátnici zo Srbska zavraždia budúcu hlavu monarchie a vládca Srbska kľudne maže karty. Naviac sa ešte (pravdivo) hovorilo, že na ruskom veľvyslanectve nespustili vlajku na pol žrde. To boli urážlivé maniere, ktoré v rakúskych očiach podporovali názor, že Rusi (a Srbi) atentát uvítali.
Situácia sa však stala diplomaticky neúnosná a tak sa Hartwig 10. júla 1914 vybral na rakúsko-uhorské veľvyslanectvo, aby konečne oficiálne kondoloval svojim kolegom a zároveň “vysvetlil”, že žiadna bridžová párty sa u neho v deň vraždy nekonala. Netreba dodávať, že evidentne klamal, čiže konal presne v duchu tradícií a praxe ruskej diplomacie, kde je lož zažratá hlbšie ako boli vši v uniformách ruských vojakov trpiacich v zákopovej vojne, ktorá bola za obzorom. Rakúsky-veľvyslanec, slobodný pán Giesl, chcel veriť v jeho dobré úmysly a aj keď vedel, že je to lož, tak ju akceptoval ako druh určitého uzmierenia.
Pohoda však netrvala dlho. Stalo sa totiž niečo neuveriteľné, nepredvídateľné. Zhruba o deviatej večer dostal Hartwig infarkt a zomrel. Na rakúsko-uhorskom veľvyslanectve… Delikátna diplomacia sa zmenila v nervy drásajúcu scénu. Gieslovi bolo jasné,že vzniknú rôzne podozrenia a tak hneď zavolal Hartwigovu dcéru, ktorá však celú udalosť označila za intrigu. Každá doba praje rôznym konšpiráciám a táto, tobôž v Srbsku, v raji konšpiračných teórií, vôbec nezaostala. Srbská tlač vymýšľala divoké historky o tom, ako Rakúšania zavraždili Hartwiga. Jeden variant trebárs hovoril o tom, že Rakúšania disponujú elektrickým kreslom, ktoré zavraždí bez stôp každého, kto sa do neho posadí. Hartwig bol teraz v Belehrade oslavovaný ako mučedník, konal sa štátny pohreb, protirakúske demonštrácie, proste Rakúšania boli za zločincov. Všetko preto, lebo miestom umŕtia Hartwiga bolo náhodou rakúske veľvyslanectvo. A vlastne aj preto, lebo Hartwig si neodpustil svoj obľúbený bridž v deň atentátu na Františka Ferdinanda. Áno, nebyť bridžu a toho, že niektorí nevedia odolať jeho príťažlivosti ani v kritickú dobu, nenalial by sa do vzťahov týchto krajín ďalší jed.
Rakúšania z udalosti vyvodili nevyhnutné závery. Aj tí z nich, ktorí sa konfliktu chceli vyhnúť a nebolo ich málo, patril medzi nich opatrný cisár František Jozef alebo konzervatívny uhorský ministerský predseda Tisza, si začali osvojovať názor, že so Srbskom, sídlom konšpirátorov, anarchistov a teroristov treba zatociť. Tzv.vojnová rakúska strana, dnes by sme ich nazvali jastrabmi, napríklad generálny náčelník štábu, ktorý za predchádzajúci rok zhruba 30 krát vyzval ku vojne ku Srbskom, situáciu využila pre priloženie pod kotol. Na udalosti spojené s Hartwigom a z jeho smrťou sa vo víre náväzných dejov zabudlo, ale rakúske presvedčenie o nutnosti zúčtovať so Srbskom výrazne posilnelo a napokon vyústilo v neprijateľné ultimátum Srbsku. A to bolo už priamym krokom k vojne.
Napísal: Edo Velecký
Celkom prečítané 182 krát.
