Po dobrých skúsenostiach z prvého svetového stretnutia bridžovej mládeže v Turecku sa WBF rozhodla udeliť právo zorganizovať druhé takéto podujatie v neďalekom Chorvátsku. Pre nás bola výborná príležitosť konfrontovať úroveň vychádzajúcej generácie slovenského bridžu. Podujatia sa zúčastnili tri páry, Maja Vajdová so Zuzkou Závodskou, Adam Kubica s Martinom Vodičkom a Juro Kvoček s Jakubom Jakabšicom.
 

Hlavným organizátorom bol Opatijský bridžový klub. Na pleciach klubu a jeho členov bolo zabezpečenie hracích miestností a pomocných miestností (kde sa pripravovali rozdania, tlačili výsledkové listiny, rozdania, zápisy pre jednotlivé páry za predchádzajúce kolo, hárky so sedením párov pri stoloch v tej sekcii, kde sa páry neposúvali podľa Mitchela), zabezpečenie ubytovania (pre turnajových rozhodcov, funkcionárov, pre väčšinu športovcov a ich doprovod), zabezpečenie pomocných síl (pri registrácii alebo na roznášanie namiešaných boardov do hracích miestností), veľkých obrazoviek (po dve v každej hracej miestnosti, kde si mohli hráči, zoradení podľa abecedy, nájsť svoju miestnosť a stôl pre ďalšie kolo a ďalšie tri pri registračnom pulte, kde sa zobrazovali priebežné výsledky v prebiehajúcom kole, kumulatívne výsledky alebo fotografické momentky z priebehu súťaže, z ktorých bolo zrejmé, s akým sústredením hráči k súťaži pristupujú) alebo zabezpečenie servisu s dopravou jednotlivých výprav na letisko alebo železničnú stanicu.
 

Pri rozhovore s predsedom opatijského bridžového klubu som vycítil mierne sklamanie z počtu účastníkov, čo pravdepodobne bude mať dopad na záverečný účet. EBL a WBF budú musieť zvážiť organizovanie štyroch veľkých podujatí (Poznaň a Veldhoven v kategóriách Open, Women, Senior a zároveň Albena a Opatija v mladežníckych kategóriách) v jednom roku. Nie všetky národné bridžové federácie disponujú dostatočným finančným zázemím na to, aby si mohli dovoliť vyslať reprezentačné výbery na všetky akcie, kde len vložné za jeden pár sa pohybuje rádovo v stovkách eur. Vyzerá to tak, že Opatija na takéto nerozvážne sústredenie akcií doplatila, lebo medzi mladými účastníkmi hlavného turnaja chýbali - len spomedzi európskych krajín - zástupcovia z Ruska, Bulharska, Grécka, Nemecka, Španielska, Česka, a vzhľadom k zázemiu a popularite bola výprava z Poľska čo do kvantity skôr symbolická.

 

Okrem Slovenska aj bridžový zväz z Čiernej Hory pristúpil k súťaži rovnako a poslal svojich reprezentantov iba na párový turnaj. Štát má asi desatinu obyvateľov Slovenska, zväz má asi polovicu bridžistov v porovnaní s nami a o niečo nižší rozpočet ako SBZ. Na moje prvé počudovanie, cesta im trvá dlhšie ako nám z Bratislavy, na druhé počudovanie ich jedinú dvojicu sprevádzali hneď dvaja funkcionári. Hoci ma obaja presviedčali, že Opatiju chápu ako investíciu do mládeže a budúcnosti, na mňa to presne takýto dojem neurobilo.
 

A teraz poďme na účasť mladých športovcov zo Slovenska. Relatívne menej početné štartové pole bola pre nás výhoda. Prvý deň sa uskutočnila kvalifikácia, páry zohrali 5-krát po desať rozdaní, na základe ktorých boli následne rozdelené do dvoch semifinálových skupín – výkonnostne silnejšej 32 člennej a výkonnostne slabšej, kde hralo zvyšných 29 párov. Kvalifikácia vyšla nadmieru úspešne páru Jakabšic-Kvoček, ktorí z celkovo 24. miesta postúpili do semifinále A (do ktorého nepostúpil ani jeden z poľských párov). Na pár Kubica-Vodička možno doľahla únava z predchádzajúceho týždňa, keď boli na sústredení alebo priveľké emócie spojené s účasťou na podujatí takého významu alebo vekom, keď vo svojich 16-tich rokoch patrili k najmladším účastníkom, ale svoj debut si aj oni predstavovali lepšie.
 

Na druhý deň sa v oboch semifinálových skupinách začínalo od nuly. Juro s Kubom v prvých štyroch rozdaniach narazili na súperov, ktorí prvý deň skončili na 2. (z USA) a 7. (z Holandska, neskorší celkoví víťazi) mieste a takí nezvyknú darovať ani zdvih zadarmo. Bolo to nepríjemné precitnutie oproti kvalifikácii, kde súperi z času na čas priniesli ‘darčeky‘. Teraz sa museli ešte vo väčšej miere spoľahnúť sami na seba. Do finále A postupovalo prvých 16 párov, iba každý druhý pár z tohto semifinále mohol pomýšľať na neskoršie víťazstvo. Jurov a Kubov výkon gradoval v poslednej desiatke, kde skončili na 7. mieste a nebyť Kubovho skratu tesne pred koncom (v 98. zo 100 rozdaní za dva dni, kde ako som tento pár v Opatiji sledoval, som presvedčený, že v ôsmych z desiatich prípadov by Kubo zvolil správny postup zohrávky pri optimálnom slemovom záväzku), tak toto kolo mohli skončiť na druhom mieste. V každom prípade považujem v danej konkurencii 40% po 50 rozdaniach za solídny výkon. Zaujímavosťou semifinále A bolo, že na oficiálne výsledky sa čakalo vyše dve hodiny, keď najlepší taliansky pár po výbornom 4. kole a otrasnom 5. kole skončil na 17., t.j. prvom nepostupovom mieste a vzniesol protest. Riešenie aj s odvolaním sa naťahovalo, nakoniec rozhodcovia protest uznali, výsledky sa prepočítali, ale aj tak to talianskemu páru nestačilo na posun aspoň o jedno miesto nahor. Po úspechu v tímovej súťaži to bolo sklamanie a tento pár sa do B finále už ani neprihlásil.
 

Zvyšné dva páry odohrali semifinále B. U Adama s Maťom sa ukázalo, že po tme príde nové ráno, zlý sen (ktorý možno ukradol aj časť spánku) sa rozplynie a spoločne našli svoju starú hru (ak by som napísal ‘kľúče od klietky‘, tak by som to s parafrázovaním refrénu jednej slovenskej kapely asi prehnal). Keď som ich sledoval, z oboch bolo cítiť pohodu, rastúce sebavedomie, radosť z hry, spoločné povzbudzovanie, čo som prvý deň u nich hľadal darmo. Istotu účasti v A finále mali iba prvé štyri páry. Adam s Maťom sa celý čas pohybovali tesne pod touto čiarou, chvíľku boli priebežne aj na 4. mieste a z prvej desiatky vypadli až ku koncu. Maja so Zuzkou mali výborné druhé kolo, kde uhrali vyše 60% a celkovo sa dostali na 8. miesto. V ďalších troch kolách napriek niektorým dobrým rozdaniam, ktoré som sledoval, už tento výsledok sa im nepodarilo zopakovať a pomaly sa posúvali vo výsledkovej listine nižšie, veľký pád prišiel až po poslednej desiatke.
 

Tretí deň začínali všetky tri páry vo finále B, kde ešte bolo o čo hrať – pre prvé tri páry boli pripravené ceny. Najvyrovnanejší výkon podali Adam s Maťom, dopustili sa najmenšieho počtu chýb a zaslúžene získali 50%. Videl som na nich, ako sa v priebehu dvoch dní aklimatizovali na vyšší (= vyšší, než na aký sú zvyknutí doma) štandard hry, komunikácia fungovala a hoci boli aj nedorozumenia, v danej konkurencii bez najlepších 20 párov, ktorí naplno zarezávali v A finále, si v ten deň viedli z našich párov jasne najlepšie. Svoj štandard odviedli Maja so Zuzkou, ku koncu už bolo vidno stratu koncentrácie, odovzdávanie zbytočných zdvihov, či už prioptimistickým licitovaním (pričom nie všetci súperi to dokázali potrestať) alebo zohrávkou. Pre mňa bol menším sklamaním výsledok Kuba s Jurom, kde nezopakovali hru z prvých dvoch dobrých dní, kopili chyby a spravodlivo dopadli tak ako dopadli.
 

Z môjho pohľadu hodnotím športovú stránku našej účasti pozitívne. Páry nedostali ani od kapitána ani odo mňa výkonnostný cieľ. Bolo to prvé vystúpenie mimo Slovenska a mimo mládežníckych podujatí v Čechách a naplno si museli uvedomiť, že to, čo pohodlne stačí na dobrý výsledok na slovenskom turnaji (vrátane otvorených), je za hranicami málo. Špičkoví hráči v tejto vekovej kategórii robia chyby (aj keď menej), ale hlavne vedia nemilosrdne potrestať tie naše. Sú k tomu vedení svojimi trénermi a  vysokou konkurenciou už v mládežníckych kategóriách. Vedia, že k úspechu už na národnej úrovni, vo väčšej vzájomnej konfrontácii, vedie systematická príprava a keď niektorý pár začne zaostávať, tak na jeho miesto sú okamžite pripravení nastúpiť ďalší (preto nie je náhoda, že medzi 20 pármi v A finále bolo 5,5 páru z USA a po tri z Holandska a Francúzska). Toto je hlavné poučenie pre hráčov a aj pre mňa. Pre hráčov preto, lebo si uvedomili, že ak sú spokojní so svojou súčasnou výkonnosťou, tak sú odsúdení na porovnávanie iba na Slovensku (bez ohľadu na dosiahnutý počet MB a výkonnostnú úroveň v našom národnom rebríčku), že ak chcú úspešne reprezentovať Slovensko v budúcnosti, tak musia pridať v príprave, teoretickej aj praktickej, že sa musia pripraviť na psychickú záťaž viacdňového podujatia (kde o celkovom poradí rozhoduje jediné rozdanie), ktorá sa nedá porovnať s ničím, čo poznali doteraz a že ak doteraz tieto tri slovenské páry vedome alebo podvedome cítili rozdiely vo vzájomnej výkonnosti, tak po prekročení hranice sa tieto rozdiely stávajú zanedbateľnými. Pri svojom mladom veku majú všetci šiesti, ako aj ďalší hráči, ktorí do Opatije necestovali, perspektívu, lebo v tejto vekovej kategórii môžu štartovať ešte veľa rokov, a to nielen na párových súťažiach, ale pri optimálnej konštelácii aj na tímových turnajoch. Pre mňa preto, lebo som počas celých troch dní sledoval, čo robia moji zverenci pri stolíkoch (hlavne ten tretí, keď hrali všetci v jednej miestnosti), a že ak bude snaha zo strany mladých, tak SBZ musí vytvoriť podmienky aj pre túto vekovú kategóriu pre častejšiu účasť na dobre obsadených zahraničných turnajoch.