Stretli sme sa prvý krát začiatkom 90 rokov vo Viedni pri návšteve otvorenia nového úseku Viedenského metra. Zvláštne miesto stretnutia, veď obaja roky-rokúce bývame v Košiciach. Z počutia sme vedeli o sebe, profesne sme si boli blízko, firmy, v ktorých sme pôsobili boli v častom kontakte, ale osobne sme sa spoznali až po roku 2002. Mali sme obaja už cez 60, kedy kontakty už viac sa udržujú ako vznikajú. Bridž nás dal dohromady. Na začiatku formovania nového Košického bridžového klubu v r. 2004 mi radami veľmi pomohol. Posledné desaťročie sme sa pravidelne dvakrát v týždni stretávali na Čajakovej, kde aj dnes pred tým, ako sadáme za stôl, sa debatuje o všeličom možnom. Okolo Martina na medziposchodí pri fajčiarskom stojane nás bolo najviac, akýsi debatný krúžok – aj nefajčiarov. Bol chodiacou encyklopédiou, tým, že mal vynikajúcu pamäť nebolo témy, do ktorej by sa nezapojil. Mal dar rozprávača, bol výborný vtipkár a zabávač, rád polemizoval, hovoril k veci, bolo vidieť, že tomu, čo hovorí predchádzalo spoznanie, verí si a že za tým aj stojí. Málo kedy sa mýlil, ale keď predsa, priznať omyl patrilo tiež do jeho arzenálu. Martin bol neobyčajný človek.

S Martinovou bridžovou minulosťou mi pomohol Gejza Boros. Martin sa naučil hrať bridž z knihy – nikdy nechodil do kurzu, bol samouk. Hrával doma s manželkou proti inému manželskému páru. V polovici sedemdesiatych rokov objavil bridžový klub v Košiciach a od tej doby patril k jeho najaktívnejším členom. Postupne sa stal vynikajúcim hráčom, bol členom košických prvo a druho ligových družstiev z pred r. 1989 a bol ním až doteraz. Vyhral viaceré domáce i zahraničné súťaže, jeho bridž patril medzi ikony košického bridžu. Naviac mal aj organizačný talent a rozumel bridžistom. Aktívne sa zapájal do organizácie medzinárodných turnajov v Košiciach. Po nadviazaní osobných kontaktov s hráčmi z okolitých štátov bol ich aktívnym nositeľom, osobitne s Varšavou a Bukurešťou. Nevynechal hádam ani jedno stretnutie s Miškolcom. Patril k ľuďom, ktorí nielen svojou hrou, ale aj ľudským prístupom k spoluhráčom a súperom šírili dobré meno košického bridžu.

So zákernou chorobou bojoval dlho a statočne. Niekedy začiatkom tohto roku mi pošepol, že to nevyzerá s ním dobre, ale rád by odohral ešte jarné kolo I. ligy a nad plán by bol nesmierne rád, keby sa mohol zúčastniť VCK. Oboch sa dožil. Na Čajakovej ostane po ňom prázdna stolička, na medziposchodí pri parapete vetracieho okna už ho márne budeme hľadať. Budú nám chýbať jeho múdrosť, bridžové komentáre, jeho vtipy a bonmoty.