Po ME juniorov v roku 2004, kde družstvo získalo priemerne 5.48VP a umiestnilo sa na 26.mieste, po Pohári národov v roku 2006 v Bonne, kde družstvo získalo 4.83 VP a skončilo na 18.mieste, sme si robili nádeje, že juniorské družstvo na ME v Jesole neskončí na poslednom mieste. Potvrdzoval to aj malý prieskum pred súťažou, ktorého cieľom bolo zistiť ako odhadujú šance na umiestnenie nášho družstva samotní juniori a niektorí slovenskí hráči, prípadne funkcionári. V zásade boli všetci optimistickejšie naladenejší ako ja a predpokladali v priemere umiestnenie okolo 16-teho miesta, kým ja by som bol spokojný, keby družstvo splnilo výkonnostný cieľ, ktorý som pred ME v Jesole v článku Z Prahy do Jesola určil nasledovne: dosiahnuť priemerne 11 až 12 VP na zápas a zároveň neskončiť na poslednom mieste. Skutočnosť: družstvo dosiahlo len 8.14 VP. Je zrejmé, že ide nesplnenie výkonnostného cieľa a zároveň výrazný neúspech, ktorý sa následne celkom logicky premietol aj do posledného miesta v súťaži.

Pokus o analýzu

Bridžová verejnosť teraz očakáva, že ako nehrajúci kapitán skúsim určiť príčiny nášho neúspechu.

Pozornejší čitateľ, ktorý sledoval výsledky na ME v Jesole, vie, že súťaž možno z hľadiska výsledkov nášho družstva rozdeliť zhruba do 2 etáp:

Prvú etapu tvorí zhruba dvanásť prvých kôl súťaže. Ak zanedbáme úvodné 3 kolá s lichotivým umiestnením pre slovenské družstvo, tak družstvo sa v tzv. prvej etape väčšinou pohybovalo medzi sedemnástym a dvadsiatym miestom a v týchto 12 kolách získalo napriek niekoľkým vysokým prehrám priemerne 11,5 VP.

Druhú etapu tvorí posledných deväť kôl. Mimo posledného zápasu s Maďarskom ide o nepretržitú sériu vysokých prehier, ktorá stlačila družstvo jasne na koniec tabuľky. Priemer získaných VP v týchto kolách je naozaj mizerný: 3,7 VP. Mimochodom, bez zápasu s Maďarskom by to bolo dokonca len 2,5 VP.

Odpoveď na príčiny nášho neúspechu je teda zrejme v rozlúštení dôvodov vedúcich k rozdielnym výkonom v týchto tzv. dvoch etapách. Keďže naše družstvo bolo len 4-členné, tak sa únava ponúka ako evidentný a prioritný dôvod. Na mieste som však únavu z hry u hráčov neregistroval. Samotné juniorské ME dávajú totiž dosť miesta na relaxáciu, možno až priveľa, súťaž je zbytočne rozťahaná do desiatich hracích dní s jedným dňom prestávky a bude pravdepodobne v ďalších ročníkoch programovo upravená na kratšie obdobie (ak sa tak stane, tak potom bude záťaž pre potenciálne 4-členné družstvo vyššia. Mimochodom, niektoré družstvá výrazne preferovali hru svojich lepších párov a tieto páry zaťažené zároveň ťarchou zodpovednosti za výsledok zohrali temer rovnaký počet rozdaní ako naše páry, čiže aspoň pre tieto páry nebola súťaž natoľko namáhavá, aby uprednostnili odpočinok pred hrou). Ak však nie únava, tak teda čo zapríčinilo výkonnostný pád? Žiaľ, presnú a jasnú odpoveď nepoznám. Svoju úlohu nepochybne zohrala aj únava. Ale zároveň výrazne stúpla herná nedisciplinovanosť, znásobil sa počet starých a pre slovenský bridž typických zlozvykov, na ktorých odstránení sme vo vedomí ich škodlivosti pred súťažou tvrdo pracovali, výrazne stúpol počet nepochopiteľných začiatočníckych chýb a rovnako aj strát následkov tragických omylov, nepozornosti, prechmatu, nesústredenosti, atď. A kým naša forma šla dole, tak forma súperov výrazne stúpala. A ako som už spomínal, tak aj únava zohrala svoju úlohu. Hrať v šiestich by bolo iste lepšie. Lenže ako všetci viete, žiadny tretí juniorský pár čo len trochu zodpovedajúcej výkonnosti na Slovensku dnes nemáme. Preto úvahy na túto tému sú úplne zbytočné.

Zmenu výkonnosti nezapríčinila únava z turnaja, ale únava z nutnosti hrať iný bridž než aký naši hráči v domácich podmienkach bežne hrávajú. Doma - a je to jedno - či v domácich súťažiach alebo prípadne v rôznych tréningových súťažiach vrátane BBO hrajú naši hráči nenáročný, niekedy až doslova lajdácky bridž. Okrem úzkej skupiny hráčov, ktorých možno vypočítať na prstoch jednej ruky, prípadne s prižmúrenými očami na prstoch oboch rúk, nik z hráčov nepočíta rozlohy, body a figúry súperov, nevadí im pravidelne stratený zdvih v zohrávke alebo v obrane, pričom tých zdvihov je často viac ako jeden, pre každú svoju chybu majú okamžite ospravedlnenie alebo výhovorku, nepracujú na licitačnom systéme, atď, atď, pokračovať by sa dalo donekonečna. Pred juniormi stála úloha hrať ináč ako doma, hrať bez toho množstva chýb, niekedy až absurdít, ktoré však doma stále stačia na úspech alebo dobrý výsledok. Polovičku turnaja to vydržali (s prispením šťastia, treba dodať), viac však nie.

Mali by z toho vyvodiť jedno poučenie:musia hrať naplno každé rozdanie, nezáleží v akej súťaži, ale nielen v súťaži, ale aj v tréningu, aj v priateľskom bridži, vždy musí záležať na každom zdvihu, vždy je potrebné hľadať dôvody prečo došlo ku strate zdvihu a snažiť sa im nabudúce vyhnuť, pretože len pri osvojení si tejto náročnosti možno hrať podobným štýlom dlhodobe a zároveň teda aj dobre.

Hodnotenie jednotlivých párov

Toľko ku hre družstva ako celku. Ako hrali jednotlivé páry? Najlepšou odpoveďou sú výsledky Butlera, ktoré organizátori však neponúkali pravidelne, po každom kole, ale v podstate náhodne a boli publikované celkovo 4krát. V Butleri bolo hodnotených priemerne 64-65 párov.

Po odohratých 180 rozdaniach, čiže po ôsmom kole bol pár Tomčáni-Lukoťka so stratou -0.08 imp na 32.mieste, kým pár Kianica-Sidor bol na 52.mieste so stratou 0.63 imp na rozdanie. Tieto výsledky dobre korešpondovali s odhadom, kde som prvý z menovaných párov tipoval na umiestenie v strede Butlera, kým u druhého som očakával priemernú stratu vo výške 1 imp na rozdanie. Družstvo teda do deviateho kola hralo lepšie ako boli očakávania. Výsledky Butlera po 15 kole priniesli silnú zmenu k horšiemu. Pár Tomčáni-Lukoťka klesol na 49.miesto s priemernou stratou 0.34 imp na rozdanie, kým pár Kianica-Sidor klesol na 64.miesto s priemernou stratou 1.09 imp na rozdanie. Výkonnostný pokles dokumentuje aj Butler uverejnený po predposlednom kole, kde pár Tomčáni-Lukoťka stráca 0.78 imp a Kianica so Sidorom 1.33 impu na rozdanie. Posledné kolo prináša definitívne výsledky. Pár Tomčáni-Lukoťka sa umiestňuje na 56.mieste so stratou 0.53 imp na rozdanie, kým pár Kianica-Sidor na poslednom, 65. mieste so stratou 1.50 imp na rozdanie. Oba páry teda nesplnili očakávania a v konečnom dôsledku stratili zhruba o 0.5 imp na rozdanie viac než som predpokladal.

Ešte jedna štatistika. Počas ME zohrávali a splnili jednotlivé hráči nasledovní počet záväzkov ako hlavní hráči:

Hráč	Celkovo	Splnených	Nesplnených	Percentá
Sidor	99	59	40	60
Kianica	96	49	47	51
Tomčáni	89	57	32	64
Lukoťka	104	64	40	61

Samozrejme, táto štatistika má z odborného hľadiska (dôvody je dúfam zbytočné rozoberať) len náznakovú hodnotu, ale aj tak potvrdzuje výrazne slabšiu hernú pripravenosť Kianicu a zároveň malú kooperatívnosť Lukoťku, ktorý "kradne" zohrávky svojmu partnerovi. Štatistika nám už neukáže, že Kianica pri snahe splniť záväzky u stolíka vyslovene drel, ale jednoducho nebolo v jeho silách nahradiť jemu neznáme zohrávkové princípy. Zhruba pätnásť takto padnutých elementárnych, ale vysoko obratových, väčšinou celoherných záväzkov, ku ktorým niekoľko ďalších z podobného dôvodu pripojil Sidor a niekoľko ďalších zase z nepochopiteľných príčin Lukoťka, tak vytváralo od začiatkov jednotlivých zápasov pre naše družstvo výrazný handicap.

Naším handicapom však nebola len zohrávka. Ešte väčšie diery sa celkom logicky ukazovali v obrane. Čo sa týka licitácie, tak pár Tomčáni-Lukoťka bol teoreticky dobre pripravený, mal slušne spracovaný licitačný systém a pokiaľ dochádzalo u tohto páru v licitácii k chybám, tak boli spôsobené väčšinou chybným odhadom karty. Horšia bola situácia u páru Sidor-Kianica. Licitačný systém nebol dôsledne prepracovaný, nebolo niekedy zrejmé, či daná lictačná situácia forsuje alebo invituje, naviac, Kianica niektoré situácie interpretoval v rozpore s licitačným štandardom. Sidor s Kianicom si nedali vyhovoriť, že niektoré ich licitačné inovácie nie sú prínosom pre ich hru, ale skôr škodlivé. Pár mal často problémy nájsť existujúcu zhodu v drahej farbe, čo zapríčinilo zbytočné straty. Ďalšie straty zapríčiňovali niektoré zlozvyky rozšírené v slovenskom bridži. Za ich výskyt mali previnilí hráči podľa dohody pred turnajom platiť do spoločnej kasy družstva 20 euro. Pokuta mohla byť zaplatená viackrát, ale napokon sme sa dohodli len na platbe za jeden naozaj výrazný výstrelok tohoto druhu.

Toľko z hľadiska samotnej hry. Ako vidieť, nešetrím kritikou. Kritika si síce zameraná na hráčov, ale keďže v podstate ide o hráčov, ktorých príprave sa dlhodobe venujem, tak zároveň ukazuje, ktoré veci som ako tréner hráčov zanedbal, prípadne som nepreveril, či hráči splnili uložené úlohy a čitateľ ju právom môže chápať aj ako silnú sebakritiku autora textu. Z textu tohto článku by sa mohlo zdať, že na šampionáte boli len negatívne herné momenty. Nie je tomu tak. Naši hráči mali veľa cieľavedomých a kvalitných zahraní. Súperi ich však oveľa viac. A hlavne mali oveľa menej tzv. nevynútených chýb.

Ako ďalej?

Z hľadiska budúcnosti stojíme pred paradoxom. Paradox vytvárajú tieto 2 skutočnosti:

- naše súčasné juniorské družstvo je z medzinárodného hľadiska výrazne podpriemerné
- naše súčasné juniorské družstvo na domácej pôde medzi juniormi dominuje a nemá v tejto oblasti konkurentov. Rovnako nemá žiadnych rovnocenných nástupcov v budúcich rokoch.

Príčina tohto paradoxu? Pre vysvetlenie som si vybral dve krajiny. Dánsko má zhruba rovnaký počet obyvateľov ako Slovensko. Dánsko má asi 350 bridžových klubov a zhruba 25.000 aktívnych hráčov. Bridž v takejto krajine stojí na bridžovej infraštruktúre, ktorej rozmery a hĺbku si nevieme ani dobre predstaviť. Dánsko nominuje svoju reprezentáciu z desiatok juniorských špičkových hráčov, ktorí prešli viacerými výberovými sitami a pre ktorých je bridž nosnou témou ich života a venujú mu aj úmerné množstvo času. Slovensko má 3 až 6 klubov (závisí od toho, čo pokladáme za klub...) a zhruba 80-120 aktívnych hráčov (závisí od toho, čo pokladáme za aktívneho hráča). Za týchto okolností jednoducho nie je v našich silách vytvoriť družstvo, ktoré by mohlo dánskemu družstvu konkurovať. Máme malú základňu. Ale ešte nemenej dôležité je, že mladým hráčom z tejto aj tak úzkej základne sa v podstate nikto nevenuje. Tu sú na vine predovšetkým kluby. Relatívne silné slovenské kluby: čiže klub košický, bratislavský a michalovský. V ich nečinnosti pri skvalitňovaní hry mladých hráčov vidím jeden z významných elementov výrazného neúspechu juniorského bridžu na špičkových súťažiach. Diery, ktoré vznikajú v rámci klubov, sa snaží zalepiť nadriadený orgán, SBZ. SBZ deklaruje a aj realizuje špecifický druh výraznej podpory mládežníckemu bridžu. Jeho vrcholom bola úspešná organizácia MS juniorov v Piešťanoch, rovnako ako účasť juniorských družstiev na ME juniorov. SBZ hľadí na svoju podporu však skôr kvantitatívne ako kvalitatívne. Je to aj celkom logické, lebo na úrovni SBZ je už veľmi ťažké trénerskými metódami riešiť elementárne a hrubé technické nedostatky juniorských hráčov. Avšak ani SBZ nie je bez viny. SBZ nemá žiadnu koncepciu rozvoja mládežníckeho bridžu. Nemá žiadny plán jeho rozvoja, neurčuje žiadne úlohy ohľadom rozvoja mládežníckeho bridžu a spolieha sa výlučne na to, že výrazné dotovanie tejto oblasti bridžu sa napokon prejaví v náraste počtu a kvality mladých hráčov. Je to zlá koncepcia, ktorej neúspešnosť opakovane potvrdili aj tieto ME juniorov. Miesto tohoto extenzivneho rozvoja liatia zdrojov do mládežnícho bridžu, miesto hádok a hysterického plaču nad vymyslenými krivdami na prvoligových súťažiach - zhodou okolností produkovaných predovšetkým tými funkcionármi SBZ, ktorí majú v náplni svojej práce rozvoj mládežníckeho bridžu a jeho propagáciu - treba prikročiť ku konkrétnej práci.

Kde vidím priestor, ktorý možno naplniť touto prácou? Priestor je v kluboch a možnostiach SBZ vyvíjať tlak na kluby. K tomu SBZ musí vytvoriť najprv systémové predpoklady. Tie spočívajú v nasledovnom:

a/ vo vytvorení (a podľa potreby prípadne aj financovaní) skupiny trénerov a mentorov, zaoberajúcich sa mladými hráčmi
b/ v definovaní tzv. juniorského minima, ktoré by bolo predmetom činnosti vyššie spomínaných trénerov a mentorov. Minimum by zahrňovalo celistvý licitačný systém a definovanú card play podľa doporučenej literatúry.

Aby si SBZ zaistil dostatok záujemcov o túto činnosť, tak predpíše nasledujúce povinnosti prvoligovým družstvám:

c/ každé družstvo je povinné zaistiť aby aspoň jeden z jeho hráčov vykonával mentorskú činnosť. Kontrolou a vedením mentorskej skupiny bude poverený tréner juniorskej reprezentácie.

d/ upraví propozície prvej lige tak, aby členom každého prvoligového družstva bol predpísaný počet (navrhujem dvaja) mladých hráčov (povedzme vo veku do 30 rokov) alebo predpísaný počet juniorských hráčov (čiže vo veku do 26 rokov) a zároveň určí, že koľko rozdaní (minimálne 50%) musia títo hráči odohrať.

V záujme podpory juniorského reprezentačného družstva ďalej určí, že o reprezentáciu sa môže uchádzať len taký pár, ktorý má svojho trénera alebo mentora spolupracujúceho s trénerom juniorskej reprezentácie.

Uvedené návrhy pokladám za minimálne. Nie sú asi príjemné, tobôž automaticky prijateľné pre všetky družstvá. Je nám známe, že slovenské prvoligové družstvá sú prestárle, hráči často ješitní a snažiaci sa bojovať o slovenský titul ako znak vrcholnej domácej prestížnosti. Dovolím si týmto hráčom doporučiť zmenu myslenia: skúste získať ten titul s dvomi juniormi v družstve a potom budete mať byť na čo hrdí...


Zaraď medzi obľúbené (299) | Citovať tento článok | Počet prečítaní: 10137

Komentáre (4)

Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia.
Prihláste sa alebo sa registrujte.