"Fotbal je hra, ktorú hraje dvadsaťdva hráčov a vždy v ňom zvíťazia Nemci," povedal kedysi slávny Angličan, útočník Gary Lineker.

Podobné bridžové pravidlo v rovnakej dobe hovorilo, že bridž je hra, kde esá berú krále, krále berú dámy a vyhrajú ju Taliani. "No way to beat the Blues" písal ešte v roku 1974 Charles Goren. A kto je autorom spomenutého bridžového pravidla? Bob Hamman, neoficiálna jednotka Dallaských es. Takýto obrovský, až mýtický bol rešpekt pred Blue Teamom aj medzi najužšou svetovou elitou.

Keď Bob Hamman a jeho pravidlá, tak krátka odbočka. Nech to nie je len o Blue Teame. Nech je na kare trochu srandy. Bob Hamman je vraj autorom pravidla, že keď jedna z nasledujúcich možných hlášok sú 3nt, tak ich treba zalicitovať a neísť v licitácii zbytočne vyššie. Omyl, BH nič takého nepovedal. Ide o jedno zo šiestich pravidiel, ktoré spísal Eddie Kantar ako pomôcku pre budúcich Hammanových partnerov potom, čo sa ich partnerstvo (po najväčšom neúspechu USA na Bermuda Bowl)rozpadlo. O aké pravidlá šlo? Napríklad nikdy never, že Bob bude mať ruku zodpovedajúcu jeho licitácii. Alebo ak ťa Bob vyzve na slem, tak z vidiny jeho karty odpočítaj aspoň jedného kráľa. Zaraďte si k týmto pravidlám to o 3nt a ste doma.

Aký zvolíte vynos? Hráte Ligtnerovu kontru na slem a aj výnosové kontry na predtým licitované hlášky. Keďže partner nekontroval 5 a 6, tak nechce výnos do lacnej farby. Nemôže chcieť srdcový výnos, lebo srdce by ste vyniesli aj bez kontry. Tak ako teda? Hamman analýzou došiel k týmto možnostiam:

• toto je jedna z tých raritných kontier, kde partner žiada tromfový výnos (pozitívne myslenie, lebo Ligtnerova kontra zakazuje tromfový vynos)
• ide o informačnú kontru (na tom niečo môže byť)
• môj partner je Eddie Kantar (to bola určite pravda)

a Hamman vyniesol káro. Po trefe by to bolo zaujímavejšie... A Kantarov licit? Vysvetlenie jeho idiotského (čo už iné možno o ňom povedať) licitu je ako obyčajne jednoduché. Eddie najprv nechcel kontrovať 6 trefov, lebo sa bál rekontry a zároveň dúfal, že bude môcť dať výnosovú kontru na veľký slem. Proste typický chlapík sediaci na dvoch koňoch. Keď sa súperi rozhodli hrať len šesť pikov, tak aspoň rýchlo doháňal predtým nelicitované a dal kontru dúfajúc, že to partner rozlúšti. Nuž ale viete, akí sú partneri.

Zastavme sa ešte na chvíľu u Kantara. S Kantarom je spojená jedna z hypoteticky najzaujímavejších historiek z finálových bojov o Bermuda Bowl medzi Blue Teamom a USA. Edwin Bruce (Eddie) Kantar narodený v roku 1932, je dvojnásobný majster sveta, viacnásobný víťaz renomovaných turnajov ako Spingold, Vanderbilt a Reisinger. Zároveň je jeden z najproduktívnejších bridžových autorov, má na konte vyše 20 kníh. Eddie pravidelne publikuje bridžové rubriky v časopisoch ako Bridge World Standard, Bridge Buletin a Bridge Today. Nenapísal len doporučenia ako hrať s Hammanom, ale na svoje stránke má uverejnených vyše 100 rôznych bridžových doporučení, tentoraz na rozdiel od spomínaného receptu pre hru s Hammanom, myslených vážne. Kantar si vypracoval pre svoje texty vlastný štýl prepojený so suchým anglickým humorom. Jeho texty boli smerované ku všetkým čitateľom, od začiatocníkov až po expertov, u ktorých boli obľúbené hlavne rozdania s obrannou tématikou.
V roku 1975 reprezentoval Kantar USA ako súčasť družstva Dallaských es (Eisenberg, Hamman, Kantar, Soloway, Swanson, Wolf). Súperom bol oproti minulosti výrazne oslabený Blue Team. Z velikánov hrali len Belladonna a Garozzo, ktorých dopĺňali Facchini, Zuccheli, Franco a Pittala. Taliani obhajovali titul, ale ten získali s Forquetom, ktorý teraz v zostave nebol. Sila americkej zostavy sa vo finále prejavovala od začiatku a v polovičke súťaže viedli o nezanedbateľných 75 impov. Avšak vtedy začalo talianske rally a pred poslednou časťou sa americký náskok zmenšil na 24 impov. Keď prišlo na rad nasledujúce rozdanie, tak sa pár Belladonna-Garozzo domnieval (ako sa ukázalo, nesprávne), že súperi v zápase stále vedú.

Zápas bol prenášaný interným televíznym okruhom. Kantar vyniesol malé srdce. Podľa svedkov tvár hlavného hráča vyjadrovala jasné prekvapenie, keď uvidel stôl. Belladonna prebil srdce v ruke a zahral tref so zavretými očami. Keď trefová dáma vzala zdvih, do Belladonnovej tváre sa vrátilo trochu farby. Keď pod trefové eso vypadol kráľ, tak reakcia zúčastnených bola naozaj rôzna. Garozzo, bridžový Messi, ďakoval nebesiam rovnako ako to robí dnes na trávniku fotbalový Messi. Belladonna šepotal slovíčko sorry smerom ku súperom, ale Kantar to neveľmi vnímal a len opakoval "och môj bože"...

Tento trefový kráľ rozhodol šampionát. Taliani vyhrali o 22 impov. Ak by trefový impas nesedel, tak Taliani prehrajú o 6 impov. Ale kartiboh mal v roku 1975 ešte talianske národné farby a impas nielen že sedel, ale kráľ bol dubl. Taliani mali teda šťastie, avšak Kantar zmeškal skvelú príležitosť rozdanie zdramatizovať, v prípade úspechu získať titul pre USA.

Predstavme si, že West zahrá v prvom kole tromfovania trefového kráľa! Potom rozdanie môže teoreticky vyzerať napríklad aj takto:

Teraz hlavný hráč prebije piku na stole trefovou dámou a vyimpasuje trefovú desiatku. Túto zohrávku však nemôže riskovať proti prípadnému trefovému dublu u Westu. Ťažko povedať ako by sa veľký Giorgio rozhodol, keby uvidel tref kráľa v druhom zdvihu. Čosi mi však našeptáva, že by zahral na singl kráľa. To je však číra špekulácia, lebo Kantar kráľa nezahral a ako sa po zápase priznal: "Nepremýšľal som o ničom. Ani ma nenapadlo zahrať kráľa."

Nesúďme však Kantara príliš prísne. Ako obyčajne, tak aj tento trik je ľahšie popísať ako zahrať v reálnom živote. Jedna ukážka: na BBO pred pár týždňami vylicitovali proti J. Caynemu 6nt. Zhodou okolností sa tam vyskytla úplne rovnaká pozícia, dokonca bola aj v rovnakej, v trefovej farbe:

Cayne (nick Jec)vyniesol malý pik, ktorý hlavný hráč zobral na stole desiatkou a prešiel do ruky pikovou figúrou. Teraz zahral z ruky malý tref. Cayne pridal desiatku, hlavný hráč zaimpasoval dámou a slem splnil. Keby však Cayne zahral do prvého zdvihu kráľa, tak hlavný hráč môže siahnuť po impase na trefovú desiatku do ruky a slem by padol. Cayneho však ani nenapadlo zahrať kráľa, hoci nepochybne tento trik pozná. Medzi teoretickou znalosťou a praktickým uplatením je v bridži veľký rozdiel.

Ale dosť už bolo klebiet, poďme ku našim hrdinom, k ich poslednému boju. Spomínal som rok 1975, kedy o titule pre Blue Team rozhodlo vyššie uvedené rozdanie. O rok neskôr hral v Blue Teame naposledy Forquet, ale vyhrali USA. K najbližiemu duelu medzi USA a Talianskom prišlo o 2 roky, v New Orleanse. Za Blue Team hrali Belladonna a Garozzo, z mladších napríklad Lauria a De Falco. V nervóznom a v nie príliš nekvalitnom zápase vyhrali USA o 5 impov. Po niekoľko ročnej pauze prišiel rok 1983, kedy sa dvojica Belladonna a Garozzo naposledy pokúsila získať titul pre Taliansko.

Majstrovstvá sveta v roku 1983 sa konali na jeseň v Stockholme. Ako bolo vtedy zvykom, tak sa hralo podľa nových propozícií oproti minulému MS. Dve družstvá totiž postupovali priamo do semifinále. Boli to družstvá z dvoch najsilnejších majstrovstiev, z majstrovstiev Európy a z majstrovstiev USA. Šlo o reprezentáciu Francúzska, víťaza predošlých ME, zloženú z dvojíc Lebel-Soulet, Swarcz- Mouiel, Corn-Cronier) a USA I zloženú z dvojíc Hamman-Wolf, M.Becker-R.Rubin, Sontag-Weichsel). Ostatné družstvá hrali dvojkolovú elimináciu, z ktorej prvé dve družstvá postúpili do semifinále. Nepáči sa Vám tento systém? Nuž máte pravdu, bol to veľmi zlý systém. Dvaja unavení a možno aj stresovaní semifinalisti po týždni namáhavej hry nastupovali proti dvom družstvám, ktoré predtým spokojne popíjali v bare. Však aj tento systém potom rýchlo zmenili (a potom zase zmenili, a znova zmenili, atď). Výsledky eliminácie boli nasledovné:

Favoriti, teda USA II a Taliansko potvrdili svoju pozíciu, ale Taliani veľmi tesne a po vzrušujúcom finiše. Následne, keďže propozície majstrovstiev sveta zakazovali možnú účasť dvoch družstiev z jednej kvalifikačnej oblasti vo finále, tak v semifinále sa stretli Američania s Američanmi a Taliani s Francúzmi. Hralo sa 176 rozdaní počas troch dní. USA I sa pomerne ľahko vysporiadalo so svojimi krajanmi USA II v pomere 440-338. Talianske družstvo v zložení Garozzo-Belladonna, de Falco-Franco, Lauria-Mosca porazilo Francúzov tesne a opäť po vzrušujúcom závere 346-335.

Bolo možné vytiahnuť oponu pred finálovým zápasom, hraným opäť na 176 rozdaní. Keby boli vtedy možné stávky na víťaza, tak USA by boli favoritom v pomere 2:1. Proti skvele disponovaným, vyvážene hrajúcim a odpočinutým Američanom nastúpilo unavené, ale nadšené a nevzdávajúce sa družstvo, na ktorého čele stáli dva staré tigre z Blue Teamu: 60 ročný Belladonna a 56 ročný Garozzo. História Bermuda Bowl si nepamätá tak vyrovnaný a zároveň dramatický zápas. Žiadne družstvo na konci niektorej z 11 častí neviedlo o viac ako o 20 impov. Pred poslednou časťou viedli Taliani o zanedbateľných 9 impov, Vedenie v zápase sa striedalo 22 krát a z toho dvakrát v priebehu posledných troch rozdaní.

V zatvorenej miestnosti Mosca(jeho 3ukazovali 5+kára a piky) nebol vôbec šťastný vidiac stôl, ale vďaka dobrej rozlohe tromfov tento marginálny slem splnil a Taliani získali 10 impov. Zase to vyzeralo tak ako za starých čias: bridžový boh je Talian. Nehrajúci kapitán Američanov, ktorý pred tým bol v zatvorenej miestnosti a keďže u zápasov hraných v bridžrame sa v zatvorenej miestnosti začína skôr, tak mal komp,letný prehľad, len vzdychol: nemáme šancu, posledné 2 rozdania sú úplne jednoduché.

Predposledné rozdanie naozaj nevyzerá komplikovane. Lenže jednoduchých rozdaní nieto. Jeden Murphyho zakon hovori, ze hodinky sú vodotesné dovtedy, kým sa nedostanú do vody. Bridžové rozdanie je potenciálne nudné len dovtedy, kým sa nedostane hráčom do ruky. Potom sa ale môžu diať veci.

Licitácia Belladonnu je šokujúca len na prvý pohľad. Nie, veľký Giorgio si nepomýlil odpovede na Blackwooda, ako sa to občas stane teraz, keď hráč hrá s jedným hráčom odpovede 1403, kým s druhým 0314 - známa to cesta do bridžového pekla. Šlo o nedorozumenie. Belladonna pokladal svoju hlášku za druh cuebidu, za tzv. general cuebid do slemu a v takomto prípade Garozzova odpoved popierala trefovú kontrolu. Logicky potom Garozzo musel mať na svoje otvorené 2 červené esá. Po tomto rozdaní sa stav zápasu zase zmenil, tentoraz 411-408 pre americké družstvo. 2 impy pribudli v poslednom rozdaní, keď na pokraji zrútenia sa nachádzajúci Belladonna, ktorý bol presvedčený, že pripravil družstvo o titul, odovzal dva nadzvihy. Konečný výsledok zápasu bol teda 413-408 pre americké družstvo.

Bolo to posledné vystúpenie kmeňových hráčov Blue Teamu na majstrovstvách sveta. Belladonna a ani Garozzo sa do budúcnosti vzdali reprezentácie. Príbeh Blue Teamu týmto rozdaním napísal svoju poslednú kapitolu.

Príbeh talianskeho družstva na týchto MS je tragický, špeciálne pre hlavného aktéra predposledného rozdania, vo svete naozaj veľmi populárneho Belladonu (Bob Hamman napríklad vyjadril svoj súcit v článku s názvom "Oh No, No, Giorgio"). Nuž ale taký je život, happy end je častejšie fikcia ako realita. O tom, že príbeh Blue Teamu je ojedinelý a nenapodobiteľný, o tom, že v jeho podaní šlo o úžasný bridž, o tom bol tento seriál, v ktorom som sa hlavne mladšim hráčom pokúsil priblížiť bridžové idoly staršej generácie.

Ďalšie články na túto tému:

• Blue Team - Benito Garozzo, doplnenie
• Blue Team - Camillo Pabis-Ticci
• Blue Team - Eugenio Chiaradia
• Blue Team - Giorgio Belladonna
• Blue Team - Guglielmo Siniscalco
• Blue Team - Mimmo D'Alelio
• Blue Team - Pietro Forquet
• Blue Team - Walter Avarelli
• Blue Team, najlepšie družstvo bridžovej histórie
• Blue Team, tri rozdania z najkrajších