V júni sa v Opatiji budú konať majstrovstvá Európy v súťaži družstiev. V týchto dňoch prebiehajú po celej Európe kvalifikácie, v ktorých hráči bojujú o právo účasti na týchto ME.

Aký je prevažný spôsob týchto kvalifikácií? Pokiaľ rozhodnutie o nominácii nie je v rukách nehrajúceho kapitána alebo pokiaľ účasť na ME nie je spojená s veľkými finančnými nárokmi (hlavne v malých zväzoch potom idú hrať tí hráči, čo si to môžu zaplatiť - ale pozor, aj tak často ide o hráčsku elitu z danej krajiny), tak dominuje jediný herný spôsob. V kvalifikácii súťažia výlučne družstvá (nikdy nie páry), pričom po nejakej úvodnej časti (round robin alebo švajčiar) istý počet najlepších družstiev (väčšinou štyri) postúpi do záverečných KO súbojov. Semifinále a finále týchto KO súbojov sa potom hrá niekoľko dní, finále aj na 120 rozdaní. Niekedy na víťaza tejto kvalifikácie ešte čaká povinnosť odohrať zápas proti reprezentácii, ktorá získala právo účasti na predchádzajúcich ME - môžeme na to hľadieť aj tak, že táto reprezentácia sa zúčastňuje len tohto finálového kola. Tento spôsob sa používa napríklad v Poľsku.

Prebiehajúce kvalifikácie vždy poslúžia niekoľkými zaujímavými informáciami alebo udalosťami. Zaujalo napríklad, že úspešný poľský reprezentačný pár Buras-Narkiewicz s odvolaním na potrebu viac sa venovať rodine rezignoval z poľskej reprezentácie. Prekvapilo, že americký hráč Roy Welland, partner Sabine Auken, získal právo účasti na ME ako člen nemeckej reprezentácie. Ale s najväčším záujmom bola v celom svete sledovaná situácia v Taliansku.

Taliansko sa ohľadom nominácie reprezentácie dostalo už pred niekoľkými rokmi do krízy. O stave z pred dvoch rokov som informoval v článku Koniec legendárnej kapitánky. Táto situácia mala zdanlivo aj jeden pozitívny efekt. Taliansku zostali miesto pôvodných štyroch len tri páry extra svetovej triedy, takže teoreticky nemali pokračovať problémy okolo nominácie reprezentácie, lebo počet párov v reprezentácii sa teraz už rovnal počtu párov extra triedy. A Taliansko aj vyhralo vlaňajšie majstrovstvá sveta v Bali, pričom vo finále presvedčivo porazilo Monaco, za ktoré hral pár Nunes-Fantoni. Teoreticky sa zdalo byť teda všetko v najlepšom poriadku.

Avšak vývoj na európskej alebo svetovej scéne nezodpovedal domácemu talianskemu vývoju. Otázka nominácie reprezentácie sa stala pálčivou otázkou vo vnútri talianskeho bridžového zväzu a bol dôležitým faktorom pri voľbách prezidenta talianskej bridžovej federácie FIGB. Gianni Meduco vo svojom programe sľúbil konanie kvalifikácie a svoj sľub dodržal.

Ešte predtým, než sa tejto kvalifikácii budeme venovať, treba bližšie popísať situáciu, ktorá jeho zvolenie umožnila. Dôležitú úlohu zohrali peniaze. Meduco tvrdil, že príprava talianskeho družstva na MS2009 stála FIGB 150.000 (áno, čítate dobre, 150.000) Euro a keby v tom roku boli dve takéto podujatia, tak to FIGB stojí raz toľko. V súčasnej finančnej kríze zväz takéto zdroje jednoducho nemá, ale ani keby ich mal, tak by ich nemal takto používať. Preto pre ME Opatija boli mimo iného určené aj verejne známe finančné podmienky: zväz hradí poplatky a vklad pre EBL, bežné letenky, ubytovanie v jednoposteľovych izbách a diéty vo výške 70 euro/deň (to, čo Taliani nazývajú úsporou, je pre väčšinu zväzov, hlavne tých malých, nedostižným vzorom, ale to je iná téma). Takto určené talianske náklady odhadujem na maximálne 25.000 Euro. Len pre porovnanie uvádzam, že náklady slovenskej reprezentácie v Ostende boli niečo nad 5000 Euro a časť z nich bola financovaná z iných ako zväzových zdrojov. Môžete sa spýtať, načo minuli Taliani zvyšných 125.000 euro? Odpoveď nemám, môžem len špekulovať. Napríklad na nejaké prípravné súťaže. Lenže 125.000? Opäť spomeniem na našu prípravu pred ME2010 v Maďarsku, kde sme hrali dva dni proti maďarskej reprezentácii a naše náklady boli 135 euro, pričom sme spali zadarmo v ubytovni plavcov na Margitszigete. Pochopte, nesťažujem sa, boli sme veľmi radi, že sme si zahrali proti kvalitnému súperovi a že nám zväz uhradil náklady, ale nedá mi neporovnať :). Takže kam šli zvyšné eurá? Väčšina spomínaných 125.000 euro išla podľa môjho názoru na platy/odmeny (profesionálnych) hráčov.

Taliani teda dospeli do zvláštneho štádia. Reprezentácie ich stála priveľa a aby tieto náklady obmedzili, tak usporiadali súťaž naviac. Technicky by to malo byť drahšie riešenie, lebo usporiadanie takejto súťaže FIGB určite niečo stálo, ale práve trials im umožnilo definovať nové podmienky pre reprezentáciu a tak dosiahnuť významnú úsporu.

Talianska kvalifikácia mala však aj iný, tentoraz z hráčskeho hľadiska veľmi zaujímavý rozmer. Základ je ten, že reprezentáciu tvoria hráči, ktorí na vnútornej talianskej scéne, prípadne aj na medzinárodných nereprezentačných podujatiach, hrajú v dvoch rôznych družstvách pomenovaných podľa ich sponzorov. Bocchi, Madala, Duboin a Sementa hrajú v družstve Lavazza, Lauria a Versace v družstve Angelini. Títo hráči by sa museli v kvalifikácii postaviť proti sebe, pričom na medzinárodnej scéne tvoria jednotné družstvo, ktoré podporovalo a doteraz podporuje filozofiu bývalej kapitánky reprezentácie, pani Teresy Lavazza. A aj keď v Taliansku existuje niekoľko ďalších kvalitných, semi profesionálnych hráčov (Ferraro, Giubilo, Cima), tak všeobecný pohľad je taký, že medzi reprezentáciou a ostatnými existuje priveľký výkonnostný rozdiel a tak takáto kvalifikácia nemá iný praktický dopad mimo toho, že oslabí nominované reprezentačné družstvo. Oslabí preto, lebo v ňom nebudú môcť hrať všetci šiesti hráči, ktorí získali napríklad naposledy titul majstra sveta. Situáciu pred kvalifikáciou zkomplikoval rozpad páru Duboin-Sementa (dôvod nepoznám, ale odhadujem, že v pozadí boli aj rozdielne názory na účasť v kvalifikácii). Do kvalifikácie sa napokon prihlásilo družstvo Angelini, pričom Sementa sa stal členom tohto družstva. Družstvo Lavazza, teda Bocchi, Madala a Duboin, kvalifikáciu nehralo.

Už pred začatím kvalifikácie bolo teda zrejmé, že potenciálny víťaz bude mať v zostave maximálne polovicu družstva posledných majstrov sveta. Toto oslabenie úrovne kvalifikácie malo byť kompenzované vytvorením príležitosti pre rast mladých hráčov. Nuž, s mladými je to tak, že všetci ich samozrejme podporujú, ale v prípade potreby tvoria aj čosi ako je tzv. maďarská karta v slovenskej politike, ktorou sa účelovo argumentuje. Nemám tušenia, koľko mladých hráčov sa talianskeho trialu zúčastnilo, ale fotografie z podujatia o nejakom významnom počte mladých hráčov nič nehovoria, skôr naopak, vyzerá to skôr na prenos z klubu dôchodcov, kde sa občas mihne nejaký synátor na návšteve otecka :).

Do kvalifikácie sa napokon prihlásilo 20 družstiev a po deviatich kolách švajčiarskej súťaže podľa očakávania suverénne vyhralo družstvo Angelini. O 2 týždne neskôr nasledoval KO systém, v ktorom Angelini najprv v semifinále rozdrvilo jedného súpera, ktorý vzdal zápas po 64 z plánovaných 96 rozdaní, lebo prehrával už o 158 impov a ten istý výsledok Angelini prakticky zopakoval vo finále, keď družstvo viedlo o 205 impov po odohraní 80 rozdaní a súper vzdal bez odohrania ešte plánovaných 48 rozdaní. Víťaz získal právo reprezentovať Taliansko na ME  v Opatiji - budú to teda Lauria, Versace, Sementa, Cima, Giubila a sponzor Angelini. Angelini môže na ME hrať aj keď vo finále neodohral žiadne rozdanie - propozície totiž nerátali s tým, že zápas bude vzdaný toľko rozdaní pred koncom. Porazené družstvo z finále bude Taliansko reprezentovať na transnacionálnych majstrovstvách sveta v októbri v Číne.

Aj keď bolo víťazstvo družstva Angelini očakávané, aj tak je prekvapením drvivý spôsob, akým toto družstvo vyhralo. Je to prekvapením preto, lebo porazené družstvá predsa len nie sú také slabé ako naznačuje výsledok. Viacero talianskych hráčov má za sebou aj veľa naozaj slušných medzinárodných výsledkov a takýchto hráčov bolo v poli porazených naozaj dosť. Otázka, prečo Angelini vyhralo kvalifikáciu tak suverénne, bude taliansku bridžovú verejnosť asi zamestnávať dosť dlhú dobu a ktovie ako poznamená budúcnosť takejto kvalifikácie nielen táto udalosť, ale zároveň aj ťažko popierateľné oslabenie talianskeho družstva na nadchádzajúcich ME.