Najdlhšie trvajúcou, čiže najnáročnejšou a zároveň najkvalitnejšou súťažou otvorených ME býva otvorená súťaž družstiev. Tak tomu bolo aj v Troms0. Súťaže sa zúčastnilo 102 družstiev, ktoré vo svojich kádroch mali väčšinu európskej elity doplnenej aj niektorými špičkovými neurópskymi hráčmi.
Hrací systém bol obvyklý. Najprv družstvá v dvoch dňoch odohrali desaťkolový švajčiar po desať rozdaní. Najlepších 16 družstiev postúpilo do náväznej KO časti, porazení mali príležitosť zahrať si consolation BAM súťaž na 100 rozdaní. V hlavnej súťaži sa v tretí deň najprv hralo o postup medzi najlepších osem (2x14 rozdaní) a potom medzi najlepšie štyri družstvá (opäť 2x14 rozdaní). Semifinálové a finálové boje si vyžiadali dvojnásobok rozdaní (4x14) a teda aj dvojnásobok času, kým bolo rozhodnuté, kto sa stal víťazom.
Celá súťaž bola nesmierne bojovná. Nikto nemal nič zaručené, ani najkvalitnejšie družstvo proti teoreticky najslabšiemu. Prispela k tomu skutočnosť, že európska špička je nesmierne široká, pritom veľmi kvalitná a rozdiely sa neustále znižujú. Zároveň v celej súťaži chodili naozaj dramatické a obratové rozdania, ktoré ponúkali bohaté možnosti na zisky či v zohrávke, v obrane, pri výnose alebo samozrejme aj v licitácii. Zápasy preto charakterizoval vysoký "obrat" v impoch sprevádzaný aj nečakanými zvratmi. Spolu s tým v ruka v ruke šla skutočnosť, že favoriti nemali vôbec na ružiach ustlané a boli porážaní družstvami druhého alebo tretieho rangu.
Spomeňme teraz osud niekoľkých takýchto favorizovaných družstiev. Obhajcom titulu bolo poľské družstvo Mazurkiewicz. Ešte po šiestom kole bolo družstvo na 90. mieste a ani skvelý finiš už nemohol pomôcť. Vysoké ambície mali nepochybne družstvá ako Germany, Ireland alebo Romania, ale postupové miesta sledovali len z úctivého odstupu. Najväčším prekvapením bol však neúspech družstva Cayne, ktoré mimo dvojice Cayne-Seymon tvorili tohto roku hráči ako Rodwell, Meckstroth, Balicki a Zmudzinski. Ani nákup takýchto hviezd (odhadom cca sto tisíc) nestačil na viac ako na 50. miesto.
Jasným víťazom švajčiarskej časti súťaže sa stalo holandské družstvo Team Orange White (o 26VP!) pred výborne hrajúcim maďarským prekvapením súťaže Hungary Gamax. Tretie miesto sa ušlo jednému z veľkých favoritov súťaže, družstvu Monaca, ktoré sa však na postupové miesto prebojovalo až v posledných dvoch kolách súťaže. Prvé štyri družstvá si mohli v nasledujúcej KO časti zvoliť súpera z pomedzi družstiev umiestnených na 13-16. mieste. Táto zdanlivá výhoda sa ukázala ako výrazne zhubná, lebo do semifinále napokon postúpili mimo družstva Orange White práve družstvá z týchto miest, pričom vo štvrťfinále posledné družstvo kvalifikované družstvo Blund (Nórsko, medzinárodne neznámi hráči) urobilo škrt cez maďarský medailový sen a predposledné družstvo Noralia (nórsko-austrálska kombinácia, napokon tretie miesto) zbavilo súťaže posledného výrazného favorita, družstva Monaca (ktorému mimochodom v posledných rokoch pšenička nekvitne ani zďaleka tak dobre ako na začiatku vytvorenia tohto družstva). Zaujímavo sa vyvíjal štvrťfinálový súboj sponzorského družstva Vitas (Litva, Poľsko, Izrael) proti francúzskym internacionálom hrajúcim pod názvom Vinciguerra. Prvých 14 rozdaní prinieslo jasné vedenie v pomere 85-10 Vitasu, ale zápisový lístok druhej polovičky ukazoval, že Vinciguerra bude verná svojmu menu, lebo po prvých desiatich rozdaniach bol stav sto ku nule pre Francúzov. Napokon sa však ukázalo, že dve rozdania boli zapísané chybne a Vitas celý zápas vyhral o štyri impy (notabene šlo o štyri darované impy v predposlednom rozdaní).
Team Orange White si svoju výnikajúcu formu zo švajčiara udržal počas celej súťaže. V semifinále porazil holandsko-ruskú zostavu hrajúcu pod menom Khyuppenen a vo finále už spomínané nórske družstvo Blund. Zlaté medaily sa tak plným právom ocitli v rukách hráčov, ktorí v tejto súťaži plnej prekvapení dominovali kvalitným a vyrovnaným výkonom: DRIJVER Bob, NAB Bart, MOLENAAR Danny a VERBEEK Tim.