Semifinále družstiev v Pekingu sa hralo na 6 kôl, v každom kole 16 rozdaní. Jednu semifinálovú dvojicu tvorili Nóri a Taliáni. Pred posledným kolom prehrávali majstri Európy z Pau, Nóri o 99 impov a múdro sa aj vzhľadom na svoju nie najlepšiu aktuálnu formu rozhodli, že zápas vzdajú. Druhú semifinálovú dvojicu tvorili Nemci a Angličania. Bronzoví Nemci z ME prehrávali pred posledným kolom o 74 impov. Aj zásluhou napríklad takého rozdania z predposledného kola, keď situácia popritom ešte nevyzerala tak cierno:

 

  5 kár je samozrejme mínus jedna, lebo hlavný hráč nehrá double dummy bridž. Dokopy mínus 1200, strata 15 impov. Poučné? Ale čerta poučné... sledujme tú istú dvojicu v poslednom kole:



  2 piky  boli za 800, strata 12 impov. Ďalšie rozdanie:



  4 trefy boli mínus päť, čiže 1100, ale len 9 impov. Ale aj tak snáď stačilo, nie? Omyl, nestačilo.



  5 kár nám prinieslo nový výsledok v tejto sérii. Áno, tušíte správne, 1100 a stratu 14 impov. Nasledujúce rozdanie toto ako keby okopírovalo:



  Opäť za 1100 a opäť za 14 impov.

  Po tomto rozdaní, ôsmom rozdaní v tomto poslednom kole, nemecký pár opustil hraciu miestnosť.  Správne totiž predpokladal, že zápas je úplne stratený. A veru aj bol, lebo spolu so stratou v rozdaní 21 vo výške 12 impov Nemci v tejto chvíli prehrávali v tomto kole o 60 impov, dokopy teda o 134 impov. Katastrofa ako u Stalingradu .

  Do finále teda postúpili Angličania - mimochodom, na ME sa umiestnili na 12. mieste, len jedno miesto pred Čechmi, čo aj týmto nepriamym spôsobom potvrdzuje význam umiestnenia českého družstva na dotyčných ME. A do finále postúpili aj Taliani, teda družstvo, ktoré som virtuálne pochovával po ich prehre v kvalifikačnej skupine z Albánskom. Vidieť, že som znalec .

   Ale vrátim sa ku podstate, ktorá ma viedla ku napísaniu tohto textu. Podstatou je, že sa mi štýl hry, ktorý predviedol nemecký pár,  nepáči. Nepáči je ešte slabé slovo... možno presnejšie by bolo povedať, že takýto štýl hry ostro odsudzujem. Odsudzujem ho za to, že kazí podstatu športu, že odberá športu jeho hernú, zábavnú stránku a obetuje ju na oltár úspechu za každú cenu.

  Ďalej si myslím, že ku športu a teda aj bridžu patrí aj schopnosť prehrávať, pritom prehrávať s istou noblesou a  podľa možnosti aj z uznaním schopností súpera. Ku dobrému hráčovi patrí aj istá veľkorysosť, čiže napríklad aj to, že nevolá na súperov rozhodcu za každú maličkosť. Alebo že je ohľaduplnejší v tomto smere ku začiatočníkom ako ku rutinérom. Ku dobrému hráčovi patrí napríklad to, že súperom poskytne kompletnú informáciu v odpovediach na ich otázky a nie nejaké sofistikované kecy. Ku dobrému hráčovi proste nevyhnutne patrí to, že sa ku súperom správa tak ako očakáva, že sa oni budú správať k nemu. Predstavte si povedzme, že by nemeckému páru jeho taktika vyšla a že by sa ich výrazná a úmyselná hra proti pravdepodobnosti stretla  s úspechom a miesto strát by priniesla rovnaké zisky, vďaka ktorým by zápas vyhrali. Čo potom? V snookri sa hráč, ktorý dopraví guľu do kapsy iným (náhodným) spôsobom než pôvodne plánoval, súperovi ospravedlní. Rovnako to platí aj povedzme v tenise, ak hráč ziská fiftín povedzme vďaka dotyku loptičky s páskou. Zažil som už aj v bridži, že sa ospravedlnil hráč, ktorý mal veľké šťastie pri svojom málo nádejnom záväzku a jeho splnením poškodil nevinných súperov. Čiže môžeme povedať, že sa nepokladá za celkom fair voči súperom, ak je aj čiastočný úspech dosiahnutý pomocu náhody a veľkého šťastia. A ak úspech v jednom momente dosiahnutý pomocou šťastia nie je fair, tak potom iste nie je fair taktika postavená na princípe, že takýchto momentov bude viac a že vďaka tomu sa dosiahne viťazstvo, prípadne obrat v zápase.

  Mimochodom, nemusíte so mnou súhlasiť. Ale môžete o probléme porozmýšlať. Litera zákona, respektíve brižových pravidiel, neurčuje akým herným štýlom máte bojovať za svoju výhru a teda v zásade možno povedať, že z tohto hľadiska sú všetky herné štýly rovnocenné. Sú ale naozaj rovnocenné?